Ak ste milovníkmi zrúcanín, určite neprehliadnite ruiny hradu Dobrá Voda nachádzajúce sa uprostred malokarpatských lesov. Už podľa názvu je zrejmé, že tento nenápadný hrad nájdete v obci s rovnomenným názvom.

Ako na hrad?

Na Dobrú Vodu som sa vydala autobusom z Trnavy. Vystúpila som na zastávke Dobrá Voda kostol, od ktorej sa k hradu dostanete najrýchlejšie.

Pri zastávke sa nachádza kostol, v ktorom ku koncu svojho života pôsobil významný slovenský básnik Ján Hollý. Hneď vedľa kostola sa nachádzajú informačné tabule a smerovník, ktorý vás nasmeruje na hrad.

Po ľavej strane od informačnej tabule, uvidíte pamätnú izbu Jána Hollého. Pri nej vás však upozorním na dve veci:

1. ak by ste chceli absolvovať prehliadku pamätnej izby, musíte vopred kontaktovať obec, aby pre vás zabezpečila sprievodcu
2. komentované prehliadky poskytujú len pre väčšie skupiny osôb, takže ak ste dvaja, prípadne traja, tak sa dnu zrejme nedostanete. Za vyskúšanie však nič nedáte!

Vedľa kostola sa nachádza aj detské ihrisko s lavičkami a peknou fontánkou. Tu si môžete po túre oddýchnuť na čerstvom vzduchu. Oproti tejto fontánke taktiež nájdete reštauráciu Hlávka, kde sa môžete pred výletom posilniť, prípadne po výlete doplniť sily. Tu vám taktiež odporúčam ísť pred cestou na toaletu, pretože na zrúcanine nájdete len latríny, prípadne prírodné toalety. Pred reštauráciou sa taktiež nachádza parkovisko, takže na hrad sa môžete vydať aj na vašom štvorkolesovom tátošovi.

Cesta na hrad nie je moc náročná. Od kostola sa vydáte po červenej značke. Tou sa dostanete na dobrovodský cintorín, na ktorom si môžete všimnúť zaujímavé staré náhrobky, tzv. dvojáky vytvorené dobrovodskými kamenármi, no taktiež aj pomník Jána Hollého, ktorý je tu pochovaný.

Červená značka vás ďalej zavedie okolo pozostatkov židovského cintorína. Na náhrobkoch vás nezaujme len mystický jazyk, hebrejčina, ktorým sú popísané, no taktiež fakt, že sú na nich poukladané kamienky. Možno sa rovnako ako ja pýtate, prečo. Odpoveď je však jednoduchá – Židia totiž namiesto kvetov, kladú na hroby kamienky. Dôvodov na to je hneď niekoľko. Keďže nie som ani religionista a ani expert na judaizmus, tak si o židovskom kladení kamienkov na náhrobky môžete viac prečítať tu.

Od židovského cintorína vedie pomerne mierna lesná cestička s piesčitou pôdou, do ktorej sa vám občas nepríjemne zabárajú nohy. Asi v polovici cesty sa však mierna cestička mení na strmší výstup. Nie je to však nič, čo by ste nezvládli.

Hrad Dobrá Voda

Pred samotnou zrúcaninou vás privítajú informačné tabule zaoberajúce sa  prírodnými zaujímavosťami, históriou a rekonštrukciou hradu. Vo vnútri hradu si môžete prečítať aj o lesnej železnici, ktorú nechal vybudovať gróf Jozef Pálffy medzi Smolenicami a Dobrou Vodou. Tá slúžila na prevoz materiálu do jeho chemickej továrne.

Čo ma na informačných tabuliach príjemne prekvapilo a potešilo, bola očíslovaná mapka hradu, na ktorej bolo vyznačené, čo sa kde na zrúcanine nachádza. Očíslovaním mapky zrúcaniny vám tvorcovia informačnej tabule navrhujú smer prehliadky. Pri mojej prehliadke zrúcaniny som sa rozhodla nasledovať mapku. Nemusela som teda bezcieľne blúdiť po ruinách hradu, no mala som presne stanovené, kadiaľ pôjdem.

Taktiež som veľmi vďačná ľuďom podieľajúcim sa na rekonštrukcii hradu. Aj v jeho vnútri totiž označili, na čo ktorá časť hradu slúžila. Tak napríklad zistíte, že práve stojíte v komíne krbu alebo, že sa pred vami nachádza to, čo ostalo z pôvodnej hradnej kaplnky.

Keď už som spomenula záchrancov pozostatkov tohto pôvodne majestátneho hradu, nedá mi nespomenúť, že na hrade stále prebiehajú rekonštrukčné práce. Dobrovoľníci sa snažia hrad nielen zachovať aj pre ďalšie generácie, no vďaka nim je čím ďalej, tým viac zákutí zrúcaniny prístupných turistom. Vytvárajú totiž drevené zábradlia, prípadne rebríky, a tak ľudia nemusia riskovať svoj život a skákať z vysokej výšky.

Po absolvovaní prehliadky ruiny, ktorá bude prebiehať výhradne vo vašej réžii, si môžete sadnúť a najesť sa v oddychovej zóne pre turistov. Tam nájdete drevené lavičky, stoly a taktiež ohnisko. Pod touto zónou sú aj toalety v podobe drevených latrín. Okolo tých sa však šíri nie práve najomamnejšia vôňa, takže ich návštevu som si s radosťou nechala ujsť.

Cestu späť som sa rozhodla absolvovať po zelenej značke. Cestička to bola veľmi príjemná a ľahko schodná. Po pár minútach chôdze som zistila, že sa táto značka napája na asfaltku, ktorá vás zavedie dolu do dediny. Vyjdete pri ihrisku s fontánkou. Popri tejto cestičke som videla neskutočné množstvo malinčia (škoda, že som tam nebola v sezóne!), a rastlín, ktoré sa vzhľadom veľmi podobajú na konope rumoviskové. Taktiež som videla líšku, ktorá ma nenápadne sledovala spoza kríkov. Okolo mňa veselo poletovali pestrofarebné motýle a čvirikali vtáčiky. Nuž, lepšie zakončenie výletu som si ani nemohla priať 🙂